Komunitné organizovanie:
Občianska moc od jej základov
Autori: David Beckwith
spolu s
Cristinou Lopez
Napísané pre Centrum pre komunitné zmeny (USA)
Január 2010
Obsah:
1. Štyri stratégie
2. Čo je komunitné organizovanie?
3. Princípy komunitného organizovania
4. Desať pravidiel komunitného organizovania
5. Definovanie akčnej stratégie
6. Budovanie moci
Príloha: Štyri definície
1. ŠTYRI STRATÉGIE
Existujú štyri základné stratégie, ktoré môžu skupiny žijúce v spoločnom susedstve použiť pri adresovaní problémov v ich komunite:
- komunitné organizovanie
- advokácia
- poskytovanie služieb
- rozvoj
(viď prílohu „ Štyri definície“)
Neexistuje správna alebo nesprávna stratégia – každá organizácia či skupina si musí medzi nimi neustále vyberať. Každá skupina by si mala špecializovať – tie zručnosti, ktoré sú potrebné na to, aby sa vykonala dobrá práca nie sú vždy potrebné pri inom probléme. Niekedy skupiny používajú kombinácie týchto stratégií. Čo je však v tomto prípade potrebné je to, že viete čo robíte – že metóda pasuje stratégii ktorú ste si zvolili a tieto obe sú zhodné s úlohou a cieľom, ktorý si vaša skupina vytýčila. Tento materiál sa sústreďuje na definovanie a na rozvíjanie idey komunitného organizovania.
Komunitné organizovanie je charakterizované mobilizovaním dobrovoľníkov. Úlohou organizátorov je len pomôcť dobrovoľníkom stať sa efektívnymi, pomoc pri ich učení ako sa stať lídrami počas priebehu akcie, pomoc pri vytvorení takého mechanizmu, kedy skupina dokáže zastupovať samú seba. Komunitné organizovanie takmer vzdy zahrňuje nejaký spôsob konfrontácie. Ľudia, ktorí chcú niečo sa spoja aby si to pýtali a často ľudia ktorí im môžu dať čo pýtajú zostanú podráždení. Stratégie komunitného organizovania zahrňujú stretnutia s inštitúciami, orgánmi alebo osobami ktoré robia dôležité rozhodnutia a držia ich zodpovednými za ich činy a rozhodnutia. Tieto stratégie taktiež navrhujú programy pre iných (nie pre samotnú skupinu) aby schválili to, čo sa stretáva s požiadavkami komunity a tiež zahrňujú aj údernejšie skupinové akcie, zamerané na zablokovanie negatívneho správania alebo nevhodnej obytnej výstavby.
Advokácia a Poskytovanie služieb sú obe charakteristické tým, že sa robia PRE ľudí. Často profesionáli ako právnici alebo sociálni pracovníci začnú riešiť problém v mene tých, ktorí sú vnímaní ako tí, čo sú neschopní hovoriť sami za seba. Úrady práce, sociálna práca, tréningy zamerané na dospievanie, sociálne bývanie, tréningy na prípravu podnikateľských plánov a pod. – všetky tieto metódy pasujú do kolónky stratégie Advokácie a Poskytovania služieb.
Rozvoj je stratégia, ktorá dostáva skupinu priamo k samotnému poskytnutiu hmatateľného produktu/výsledku. Všeobecne, skupiny si vyberajú rozvojovú stratégiu preto, pretože súčasný stav sa nestretáva s prirodzenými potrebami ich okolia. Môže to byť preto, že možní investori nevidia finančný zisk v tom aby investovali do rozvoja daného okolia alebo naopak, hrnú sa s investíciami, ale chcú investovať do nesprávnych vecí – z bežného nájomného domu chcú prestavbou urobiť finančne náročné a pre bežných ľudí nedostupné nadštandardné bývanie. Rozvoj môže znamenať výstavba bytov, ale aj výstavbu obchodov či výrobných hál. Stratégia rozvoja vyžaduje, tak ako v predchádzajúcich dvoch stratégiách, konkrétne zručnosti. Mnohé skupiny mali problémy dosiahnuť dobré výsledky v problematike bytovej výstavby pri spolupráci s tými, korí prešli školením a majú záujem či skúsenosti s komunitným organizovaním a to spôsobuje problémy a nedorozumenia na oboch stranách. Ak rozumieme rozdielom medzi jednotlivými stratégiami, tak môžeme vidieť rôzne zdroje ktoré potrebujeme pre tie metódy, ktoré nám pasujú a ktoré mienime použiť.
Komunitné organizovanie je budovanie moci. Základom komunitného organizovania sú ľudia s problémom. Títo ľudia predstavujú ich vlastnú komunitu a rozhodujú o problémoch, ktoré si želajú byť riešené, navrhujú riešenia a metódy, ktoré použijú na dosiahnutie ich stanovených cieľov. Vaša skupina si určí jej štruktúru a ľudí, ktorí musia byť súčasťou týchto riešení a pomocou presviedčania alebo konfrontácie s nimi vyjednávajte tak, aby sa naplnili ciele Vašej komunity. V takomto procese budú organizácie (skupiny) budovať demokraticky kontrolované komunitné inštitúcie – organizácie – ktoré sa môžu neskôr zaoberať závažnejšími problémami a stelesniť tak vôľu a moc ich komunity v priebehu ďalších rokov.
Heather Booth, zakladateľka Midwest aAkadémie na svetoznáma komunitná organizátorka vyjadrila základné princípy komunitného organizovania vo formule:
OOO
Organizátor Organizuje Organizáciu
rozumej: Komunitný organizátor buduje komunitnú skupinu
Komunitné organizovanie NIE je len technikou na riešenie problémov. Tí, ktorí by použili jednoduchú konfrontáciu alebo masové stretnutia na uspokojenie ich vlastných sebeckých túžob po moci a preskočia dôležitý krok demokratického zapájania a kontroly ďalších členov pri výbere problémov ktoré treba riešiť, obchádzajú proces vytvorenia si jasných požiadaviek či proces vyjednávania ktoré speje k víťazstvu sa nazývajú demagógovia. Ich organizácie (skupiny) sú len akýmsi prázdnym predstieraním bez aspektu posilňovania a vkladania moci do rúk jej členov – pretože práve tento krok stelesňuje a zušľachťuje snahy členov skupín.
Komunitné organizovanie je len procesom, ktorý nevyhnutne potrebuje, aby sa vyhrávali konkrétne, jasné a merateľné výhody pre tých, ktorí sa doň zapoja - ináč používanie tejto metódy nebude mať dlhé trvanie. Skupiny, ktorých obsahom sú len nekonečné stretnutia a umožnia komukoľvek zapájať sa do diskusií, ktoré nikdy nevedú k akciám alebo k víťazstvu sú odsúdené k zániku. Ľudia chcú vidieť výsledky. Preto sa zapájajú. Existuje teória ktorá hovorí, že sa ľudia zapájajú len vtedy, ak sú naplnené dve skutočnosti. Prvá – ľudia musia vidieť možnosť či už ich vlastnej výhody alebo ujmy ak skupina vyhrá alebo prehrá. Druhá – musia vidieť, že ich osobné zapojenie sa má vplyv na ich celkovú snahu.
A toto mi dáva zmysel. Výhra je rozhodujúca, lebo ak skupina ide vyhrať či už sa ja zapojím alebo nie – ak moje osobné zapojenie nie je rozhodujúce – tak to môžem ostať doma a pozerať televíziu.
Komunitné organizovanie nie je iba vecou jedného sídliska, nie je iba vecou menšiny či prežitkom zo 60tych rokov. Mnohí – špeciálne tí, ktorým sú niektoré úsilia komunitného organizovania nepríjemné najmä preto, že ich osobne konfrontuje (úradníci, investori) – často „nálepkujú“ organizovanie ako zastarané či nevhodné pre túto krajinu. Skutočnosťou však je, že metódy a stratégie komunitného organizovania sa používajú po celom svete v situáciách tak rozdielnych ako je poľská Solidarita, sociálne práva v USA či „communidades del base“ v Brazílii. Sú to úspešné víťazstvá a budovanie moci. A to môžeme dokázať tiež!!!
Čo sú to tieto jednoduché princípy? Čo je základom vedy o moci, ktorá sa aplikuje pomocou umenia komunitného organizovania?
AKO PRVÉ - ľudia sú motivovaní ich vlastným sebazáujmom. Motivačný záujem komunity ktorú ideme organizovať je dôležitý. Je taktiež kľúčom pri vypracovávaní efektívnych stratégií na nátlak na našich oponentov takým spôsobom, aby nám dali to, čo si žiada naša komunita. Mnoho ľudí nemajú dobrý pocit pri slove sebazáujem. Radšej sa sústredia na hodnoty, na nezištné dávanie alebo na vzájomnú pomoc ako na tie najvyššie cnosti. Všetko toto môže byť pravda a my môžeme len dúfať, že ľudské bytosti sa môžu akosi zmeniť na anjelov. Ale ľudská povaha, bohužiaľ, akosi vždy prehrá tento anjelsky test.
Efektívne komunitné organizovanie môže rozvíjať širší zmysel pre sebazáujem – toto je okamih, keď začíname hovoriť o želaniach či nádejach. Ako môžeme rozšíriť zmysel sebazáujmu? Pomocou procesu postupného budovania horizontov a vedomostí ľudí, ktorých organizujeme. Vyzerá to tak, že ľudia sa každodenne rôznymi cestami učia tomu, že sa systém už nezmení, bez ohľadu na to, čo pre jeho zmenu robia. Učíme sa stáť v rade a dvíhať ruky počas školského vyučovania. Dennodenne vidíme klamlivé prísľuby politikov s veľmi malým zreteľom na to, koľko viery do nich ich voliči vložili pred ich samotným zvolením. Vidíme bohatých bohatnúť ešte viac, mocných unikať dôsledkom ich nekalých aktivít. Vo všetkých týchto príkladoch sa učíme, že nič čo robíme veci nezmení. V záujme sebazáchovy začíname znižovať naše horizonty a tie sa zúžia do sveta, ktorého hranice sú definované len našou schopnosťou mať na veci vplyv ( najčastejšie máme vplyv len na chod našej domácnosti, na naše deti a blízkych).
Spomeňte si napríklad na to, kedy ste boli naposledy v miestnosti kde bolo príliš horúco alebo kde bola príliš veľká zima. Možno ste sa obzerali po najbližších dverách ktoré by ste otvorili, okno ktoré by ste poprípade pootvorili alebo ste hľadali termostat. Stavil by som sa, ak by ste v miestnosti nenašli ani jedno z hore uvedených, prestala by Vás situácia s teplotou v miestnosti zaujímať. Čo však, keby ste boli hneď vedľa termostatu a ten by bol zamknutý? Neotravovalo by vás prílišné teplo či zima oveľa viac. A keby ste vedeli, kde sa nachádza kľúč alebo kto môže znížiť či zvýšiť teplotu v miestnosti? Nebolo by to pokušenie NIEČO UROBIŤ takmer neodolateľné? Tak isto náš náhľad na problém nášho sebazáujmu sa zužuje do bodu kedy veríme, že môžeme mať na veci vplyv. Komunitné organizovanie sa pomocou zážitku snaží učiť ľudí tomu, že môžu byť efektívny v čoraz väčšej a väčšej sfére – ich vchod, ich panelák, ich sídlisko, ich mesto, ich štát... V tomto procese predefinujeme našu predstavu o sebe/o nás – kto ďalší sa počíta keď povieme „my“. Toto je cesta ako postupne dospejeme k pojmu „sebazáujem“.
AKO DRUHÉ – komunitné organizovanie je dynamický proces, ktorý si vyžaduje neustálu pozornosť a úsilie. Je nemožné používať metódy komuntitného organizovania iba do určitého bodu a potom prestať, alebo budovať komunitné organizovanie a potom skončiť s oslovovaním nových ľudí a s hľadaním nových problémov občanov žijúcich v susedstve.
Tento dynamický aspekt je najviac zreteľný v prvých štádiách budovania skupiny. Na začiatku niektorí ľudia budú chcieť riešiť veľké problémy a naopak iní predostrú také, ktoré sú reálnejšie a jednoduchšie na dosiahnutie úspechu. Organizátor bude ľudí smerovať k tomu, aby si vybrali ten problém, ktorý je možné vyhrať a tým sa skupina pomaly stáva silnejšou a sebavedomejšou.
Formula pre budovanie novej organizácie (skupiny) je:
BVBVBPBT
Znamená to Bojuj, Vyhraj, Bojuj, Vyhraj, Bojuj, Prehraj, Bojuj Tvrdšie. Akákoľvek skupina ktorá si dokáže vybrať problém ktorý chce riešiť – a toto je niekedy nemožné – musí brať tento proces vážne.
Čo je nevyhnutné na to, aby v tomto počiatočnom štádiu skupina rástla a stávala sa čoraz silnejšou? Aj keď ľahšie problémy s menším rizikom môžu byť adresované jednoduchšie bez veľkých kampaní, je taktiež nevyhnutné, aby sa k nim pristupovalo s rovnakou vážnosťou, ako k tým veľkým a závažným. Napríklad, síce aj keď viete, že mesto vysadí dopravnú značku STOP na základe Vášho podnetu, stále by ste mali zorganizovať verejné stretnutie na vašej ulici a protestne pochodovať pred Váš mestský úrad a prezentovať svoju požiadavku, vyjednávať s dopravným inžinierom mesta o mieste, na ktorom mieste by mala byť vysadená. Existuje poučenie: „ Praxou robíme veci trvalé a zaužívané, dobrou praxou robím veci perfektné!“ Ak sa ľudia už v ranných začiatkoch naučia tomu, že všetko čo potrebné na vybavenie veci je len jeden neadresný a neosobný telefonát, budú túto metódu chybne používať znova a znova. Komunitné organizovanie je procesom učenia sa ľudí o vzájomnej spolupráci a o tom, ako byť efektívny.
PO TRETIE – je dôležité, aby sa skupina už na začiatku jej existencie naučila vysporiadať sa s konfliktom a s konfrontáciou. Mnohí ľudia toto vnímajú ako manipuláciu a ako prelstiť ľudí. Samozrejme, niektoré skupiny či organizátori sú vinní týchto prehreškov. V neposlednom rade sa skupiny musia naučiť ako konfrontovať a ako vyjednávať, pretože ich budú musieť skôr či neskôr použiť. Mnoho problémov ktoré sa týkajú ľudí s nízkym príjmom či minoritných skupín sa dá vyriešiť pomocou koordinácie a vytrvalosťou – jednoducho tým, že upriamime ľudí s dobrou vôľou na všeobecne chápané problémy. Ale množstvo závažných problémov sú hlboko zakorenené v lakomstve a v chuti po moci a existujú tí, ktorí z tohto faktu benefitujú. Tí, ktorí prenajímajú ubytovanie v špinavých štvrtiach by mohli zarobiť viac, keby poskytovali slušné a bezpečné ubytovanie – ale nie mnohí to takto vidia. Ak ideme vybudovať organizáciu (skupinu), ktorá môže mať vážny vplyv a dosah na veci verejné, skôr či neskôr sa potom stretnú zoči voči situácii, v ktorej budú tí čo vyhrali a tí čo prehrali. Potencionálni porazení si pred nami len tak nekľaknú na kolená, len kvôli morálnej správnosti nášho cieľa, ktorý chce naša skupina dosiahnuť. Ak naša nikdy pred tým nevystupovala ako silná skupina, ak nikdy pred tým nevyslovili požiadavku, ak nikdy predtým nestáli tvárou v tvár nášmu terču (investor, pracovník mestskej samosprávy) ktorý musí byť donútený s nami súhlasiť, vtedy je dosť pravdepodobné že sa stiahnu práve v situáciách, keď ide do tuhšieho boja. Ak konfrontácia nie je jednou z metód v našom zozname, vtedy sme viac náchylní ignorovať problémy, ktoré vyžadujú použitie našej odolnosti a húževnatosti – napríklad pri vyjednávaní.
PO ŠTVRTÉ – každá skupina pri vyberaní problému musí prihliadať na jeho podstatu. Susedstvo, menšinová skupina, skupina robotníkov alebo ľudia ktorí podávajú spoločnú sťažnosť môžu byť komunity, ktoré chcú byť organizované. Typicky, existuje tu celá sieť problémov – sťažnosti, roztrpčenosť, zlé situácie, spätné potlačenie tých, ktorí sa sťažujú, nespravodlivosti, krízy, chaos. Náš problém je vlastne sporná otázka, vďaka ktorej a okolo ktorej sa skupina organizuje. Existuje tu jedna formulácia kritérií pre správne pomenovanie nášho problému a jeho riešení:
O K R – Okamžitosť, Konkrétnosť, Realizovateľnosť
Komunitný organizátor ide do jadra problému – interpretuje alebo stimuluje vnímanie členov skupiny či manipuluje situáciu dovtedy, pokiaľ samotní členovia nedefinujú svoj problém a svoje požiadavky tak, aby čo najviac odpovedali na tieto tri kritériá. Najzložitejším procesom je naučiť sa automaticky si svoj problém takto rozobrať a konkretizovať.
Okamžitosť - znamená buď okamžitá výhoda ktorú z výhry ľudia získajú alebo okamžitá ujma ktorú pocítia ak nebudú aktívni. „ Buldozér je na ceste a zajtra už zostaneme na ulici bez našich domovov!“ je oveľa lepšie ako „Chceli by ste byť súčasťou komunitného procesu plánovania?“
Konkrétnosť – poukazuje ako na konkretizovanie problému, tak aj na konkretizovanie jeho riešenia. „Tá plánovaná výšková budova ktorú chcú postaviť v našom susedstve do konca roka je problém a chceme, aby daný investor dodržal všetky platné výškové normy!“
Realizovateľnosť – je najzložitejšia z týchto všetkých. Je jednoduché pomenovať niečo extrémne - globálny problém, ktorý je nad rámec možností organizovania nášho susedstva. To nie je dobrý problém, najmä ak sme ako skupina len na začiatku a bez skúseností. Len tí najefektívnejší komunitní organizátori môžu poukázať na také víťazstvá, ktoré bežný normálny človek nemôže dosiahnuť. Veď kto by si vedel predstaviť, že len hŕstka miestnych občanov ktorí sa obávajú o ich deti by prinútili vládu kúpiť ich domy a presťahovať ich rodiny do pre nich prijateľnejšieho prostredia na výchovu ich potomkov? Zostáva pravdou, že kalkulovanie s pravdepodobnosťou našej možnej výhry je dôležitý prvý krok pri výbere problému.
Základom aspektu rozoberania si problému na drobné je kalkulácia. Komunitný organizátor- dobrovoľník alebo zamestnanec – sa musí na vec pozerať s chladnou hlavou a veľmi tvrdo počítať so všetkými faktormi, ktoré stoja na jeho strane s faktormi, ktoré stoja na strane nášho oponenta a potom sa rozhodnúť, či je výhodné pustiť sa takýto problém riešiť. Niektoré faktory, na ktoré musí myslieť sú: Kto bude problémom dotknutý a ako daných ľudí osloviť? Ako veľmi im daný problém ublíži a ako tvrdo sú ochotní bojovať? Je možné ich problém jednoducho vyriešiť, alebo boj o svoju vec je ich jedinou možnosťou? Aké zdroje máme k dispozícii, či ich môžeme potrebovať a ako ich získať? Na druhej strane, kto mal/má prospech z existujúceho problému a aký? Kto ďalší je súčasnou situáciou paralelne dotknutý? Ako by naše riešenie zmenilo situáciu? Ako môžeme riešiť náš problém tak, aby sme tým získali aj viac spojencov / kamarátov? Nakoniec jediné čo môžeme urobiť je ozvať sa a začať konať. Čím viac sa snažíme veci plánovať v dostatočnom predstihu, tým je menej pravdepodobné, že sa potkneme a urobíme chybu.
1. Nik nepríde na stretnutie bez toho, aby mal na to dôvod.
2. Nik nepríde na stretnutie, ak o ňom nevie.
3. Ak skupina nerastie, zanikne.
4. Ktokoľvek môže byť vodcom.
5. Najdôležitejším víťazstvom je sama existencia Vašej skupiny.
6. Niekedy víťazstvo je prehrou.
7. Niekedy víťazstvo je víťazstvom.
8. Ak nebojujete za to čo chcete, nebojujete dostatočne.
9. Oslavujte víťazstvo!
10. Zabávajte sa!
Prvé pravidlo: Nik nepríde na stretnutie bez toho, aby mal na to dôvod.
Ako skoro všetky z týchto desiatich pravidiel, aj toto sa zdá byť úplne jasné a zrejmé. Ale všetky predstavujú lekcie, ktoré sa David Backwith naučil, keď počas jeho viac ako dvadsať ročnej praxe robil tie isté chyby stále dokola a nebral do úvahy základy komunitného organizovania až pokiaľ sa lekciu nakoniec nenaučil. Často videl, ako mnohé skupiny v mnohých krajinách a prípadoch porušovali – dokonca aj skupinami s početnými skúsenosťami, skupinami s talentovanými organizátormi alebo vodcami.
Dať ľudom DÔVOD zúčastniť sa stretnutia znamená dve veci. Po prvé, predstaviť im problém ako ten, ktorý sa týka ich samotných. To znamená vytvoriť si určitú „frázu“ ktorá ich zaujme jednoducho a osobne. Aj napriek tomu, že ste problém dostatočne prebrali a premysleli ale neviete ho ľuďom vysvetliť jednoducho, rýchlo a veľmi vzrušujúcim spôsobom, vtedy je menej pravdepodobné, že ľudia budú reagovať pozitívne a budú sa chcieť pridať. Organizátor by mal byť schopný položiť si otázku: „V čom je problém zaujímavý pre mňa?“ Musíme DAŤ ľuďom dôvod – na toto sa musí myslieť počas nášho plánovania, ale v samotnom procese kampane, tam musí byť značná pozornosť na to, ako bude tento dôvod prezentovaný občanom a verejnosti.
Napríklad, ak je problémom nutnosť nových košov a lavičiek pre miestny park ako aj jeho celková obnova, mal by potom existovať viac ako jeden prístup, teda ísť so svojou kampaňou až za metódy, ktoré sú jasné a zrejmé a ktoré by sme automaticky použili. Deti budú používať park preto, lebo tam budú aj nové preliezačky a to pre ne znamená zábava. Ako predať tento problém ich rodičom? A čo susedia, ktorí nemajú deti? A čo ľudia, ktorí bývajú príliš ďaleko od parku tak, aby z neho mali priamy osoh? Plánovacia skupina musí s týmito ľuďmi taktiež počítať keď pripravujú letáky a plagáty, ktoré pozývajú sídlisko na verejné stretnutie. V tomto prípade by Váš sprievodný rozhovor pri rozdávaní letákov verejnosti (a forma, ako si zaznamenať odpovede a údaje o opýtaných) mohol vyzerať napríklad aj takto:
|
Rozhovory vedené p. Ľ. Múdrym dňa ......... Verejné stretnutie o renovácii mestského parku „ Dobrý deň, moje meno je.....p. Múdry......a som z občianskej iniciatívy Zelené mesto. Máte školopovinné deti?“ AK ÁNO: Zajtra o 19.30 máme stretnutie v miestnej základnej škole, ktoré sa týka detského ihriska. Zranilo sa niekedy vaše dieťa pri hre na miestnom ihrisku? (VYPOČUJTE SI ODPOVEĎ) Porezali sa tam niekedy alebo zranili sa na jeho asfaltovom podklade?(POČÚVAJTE) Chceli by ste, aby ste ho mohli pustiť na bezpečné a dobre vybavené ihrisko? Tak toto je práve tá vec, na ktorej pracujeme. Na naše stretnutie máme pozvaného hlavného správcu údržby mestskej zelene a parkov a chceme mu ukázať, koľko ľudí chcú zmenu. Budete sa môcť zúčastniť nášho stretnutia? AK NIE: Uvažovali ste alebo obťažoval Vás fakt, že až príliš veľa miestnych detí sa len tak poneviera po našich uliciach?(POČÚVAJTE) Trápi Vás fakt, že park na druhej strane mesta má úplne nové ihrisko a lavičky a že naše deti sa musia hrať na rozbitých preliezkach a asfaltových plochách plných špiny a rozbitého skla? Vedeli ste, že mesto práve minulo 5000 Euro na vysadenie novej trávy v parku na druhej strane rieky a že už je to 14 rokov, čo mesto investovalo čo len cent do toho nášho? Zajtra večer o 19.30 máme stretnutie v miestnej základnej škole o novom ihrisku a pozvali sme hlavného správcu údržby mestskej zelene a parkov a chceme mu ukázať, koľko veľa ľudí chce zmenu súčasného stavu. Prišli by ste na naše stretnutie? Meno a adresa + tel. číslo-------------------------------ÁNO---------------------NIE 1. 2. 3.
|
Tieto dva scenáre rozhovorov sa snažia podčiarknuť problém v súvislosti na sebazáujem osoby, s ktorou sa rozprávame – čiže zaujať dotyčnú osobu tak, aby sa stretnutia zúčastnila.
Druhý aspekt DÔVODU zúčastniť sa stretnutia je to, čo sa stane na stretnutí. Ak sú ľudia v hľadisku len na to, aby obsadili prázdne stoličky a nie sú vyzvaní na to, aby sa zapájali alebo im nedáme šancu pýtať sa otázky či povedať ich príbeh alebo skúsenosť, bude pre nich čoraz jednoduchšie sa našich stretnutí nezúčastňovať. Agenda stretnutia by mala vždy obsahovať aj priestor na vyrozprávanie individuálnych príbehov či skúseností – jednoducho dať akúsi ľudskú tvár nášmu problému. Pán Chytrý by mal byť požiadaný ešte pred verejným stretnutím k tomu, aby prišiel k mikrofónu a povedal o chudáčikovi Ottovi, ktorý musel ísť do nemocnice aby mu zašili ranu po jeho páde zo starej a pokazenej hojdačky. Moderátor stretnutia by sa potom mal opýtať aj ďalších v hľadisku, či aj oni majú podobnú skúsenosť a poprosiť ich, aby minimálne zdvihli ruku, alebo v najideálnejšom prípade, aby o nej prišli povedať do mikrofónu. Agenda by mala zaangažovať väčšie množstvo ľudí – nie len jeden moderátor ktorý rozpráva, vedie stretnutie, pýta sa otázky hostí z úradu – ale veľký počet osôb, ktoré hrajú svoje dopredu dohodnuté role – čím viac ľudí je zapojených, tým viac ľudí príde na samotné stretnutie. Dokonca ja tí, ktorí sa priši len pozrieť môžu dospieť k názoru, že aj oni chcú na budúcom stretnutí niečo povedať alebo nejako sa zapojiť. Šou jedného človeka má tendenciou takou aj zostať.
Druhé pravidlo: Nik nepríde na stretnutie, ak o ňom nevie.
Toto je ďalšia, dosť zrejmá vec. Ale stále dokola je potrebné pomáhať skupinám analyzovať ich zmenšujúcu sa účasť na stretnutiach až kým sa nezistí, že ignorovali toto pravidlo. Zverejňujú plánované stretnutie pomocou miestnych novín. Tie sú distribuované pomocou ich roznášačov. Polovica domov a panelákov sú pre nich nedostupné. Druhá časť je pripravená na roznos v utorok večer po 19.00 a stretnutie sa má uskutočniť vo štvrtok. Aj keby sa podarilo roznosiť všetky noviny do stredy poobede kedy sa ľudia vracajú z práce, aspoň tretina z nich nevyberie poštu až nasledujúce ráno, ďalšia tretina si prečíta titulné články a reklamy ale nevšimnú si náš oznam a posledná tretina ľudí si pomyslí, že tu predsa musí byť až na ĎALŠÍ štvrtok. Mnoho skupín používa metódu pravidelného stretávania sa v dohodnuté termíny a hodiny, iné na vzájomné obvolávanie sa. Ďalšie pozvú tých, ktorí sa zúčastnili predchádzajúceho stretnutia.
V skutočnosti existuje takmer vždy opakujúce sa pravidlo – na každých sto ľudí, ktorí si prečítali Váš hodiny štylizovaný oznam v novinách, alebo boli osobne či telefonicky pozvaní, len desať z nich nakoniec skutočne na stretnutie príde. Neskoré alebo príliš obsiahle či nejasné oznamy nám ešte viac znižujú účasť. Organizovanie je ťažká práca a v jeho prípadoch sa neoplatí cestu si skracovať. Skupiny, ktoré nesadia svoje zrnká s tým, že oslovia širokú verejnosť by počas verejných stretnutí nemali očakávať bohatý zber úrody v podobe vysokej účasti.
Pravidlo tretie: Ak skupina nerastie, zanikne.
Dobré zručnosti oslovovať ľudí prináša so sebou nových ľudí. Títo musia byť okamžite zapojení do vašich aktivít. Nikto z Vás musí oceniť ich snahu sa k Vám pripojiť. Preto je potrebné s nimi rozprávať, privítať ich v skupine, dať im šancu na to, aby sa zoznámili so skupinou a s problémom, na ktorom pracujete. Možno práve oni môžu obvolať členov a pozvať ich na budúce stretnutie? Mohli by pomôcť pri príprave plagátu na budúcu fundraisingovú akciu(získavanie finančných zdrojov)? Čo si mysleli o našom stretnutí? Každý problém by mal priniesť do skupiny nových ľudí a v skupine by mal vždy existovať horizont ďalšieho (záložného) problému s ktorým môžeme vyjsť a osloviť tak ďalšie rady obyvateľov našej komunity a tým získať ešte ďalších nových ľudí. Ľudia sú prirodzene občas viac, občas menej zaangažovaní – tak, ako im to diktuje rytmus života (ľudia sa sťahujú, deti začnú chodiť na rôzne voľnočasové aktivity, príde nová – časovo náročnejšia práca, skrátka čokoľvek). Ak do skupiny neprichádzajú noví ľudia, zmenšovanie sa skupiny môže byť fatálne. Nové problémy a neustále oslovovanie ľudí je jedinou prevenciou proti tomuto prirodzenému procesu života skupiny.
Pravidlo štvrté: Ktokoľvek môže byť vodcom.
David Backwith mal počas svojej 20 ročnej praxe možnosť pracovať s veľkým množstvom veľmi talentovaných komunitných lídrov. Ale ani jeden nebol dielom cieľavedomého tréningu. Vždy, takmer bez akéhokoľvek predvídania boli tými najlepšími vodcami tí, ktorí sa objavili len vďaka blížiacej sa hrozbe v komunite. Jeden z našich hovorcov náhle ochorel a to tesne pred tlačovkou pre miestne médiá. Kto ho môže nahradiť? „Pani. H., vy ste jediná doma a tlačovka začína o hodinu – dovoľte, aby som Vás prišiel autom vyzdvihnúť.“
„Čo tým myslíte pán miestny poslanec, vy nejdete opätovne kandidovať na svoj post? Ale nikto iný nie je na túto pozíciu pripravený! Pán T., Vy musíte kandidovať, pretože v opačnom prípade hentí odtiaľ a budú rozhodovať často proti nám a to predsa nechceme!?“
Jedinou Vašou užitočnou schopnosťou v takýchto prípadoch je schopnosť presvedčiť ľudí vkročiť do nie najjednoduchšej situácie a vyskúšať si to a potom týchto ľudí nekonečne chváliť a podporovať po ich prvom a často roztrasenom verejnom vystúpení. Ostatné robiť nemusíte, oni spravili to ostatné. Takže každý môže byť lídrom. Dobré komunitné organizovanie poskytuje množstvo ľudí s množstvom príležitostí skúšať si ich schopnosti a zručnosti a učiť sa ich pomocou ich samotného praktizovania. Veľký tím ľudí, ktorí sú schopní viesť sa buduje neustálym zapájaním nových ľudí do vodcovských úloh a ich podpora v procese učenia sa z ich vlastných skúseností.
Pravidlo päť: Najdôležitejším víťazstvom je sama existencia Vašej skupiny.
Toto pravidlo začína sériu pravidiel týkajúcich sa víťazstva. Víťazstvo je to, o čom je komunitné organizovanie. Víťazstvo bez budovania je však len prázdnym procesom. Musíme oslavovať jednoduchý fakt nášho prežitia s prihliadnutím na osud, ktorý často postihne mnohé iné skupiny ako sme my. Zabezpečiť to, že skupina je postavená na aktivitách a práci na problémoch znamená to, že musíme vytvoriť štruktúru, ktorou sa skupina riadi a začleniť ľudí, ktorí pracujú na problémoch do jej vedenia. Vo vyspelej organizácii (skupine) sa toto udeje pomocou zvolenia si vedúcich osobností a do takýchto volieb my mali byť zapojení aj noví členovia. Rastúca skupina si toto musí pozorne všímať pomocou rôznych komisií a stretnutí pracovných skupín kde ľudia, ktorí sa najviac zapájajú do problémov sú zapojení do úvahe o prioritách skupiny, o jej stratégiách, štruktúr a ostatných vecí, ktoré sa skupiny týkajú. Aj v prípadoch, že sa títo ľudia rozhodnú vyjadriť svoje NIE, ide o príležitosť podieľať sa na živote a rozhodovaní skupiny a tým zvyšovať v ľuďoch pocit, že sú jej súčasťou a majú právo sa vyjadriť. Skupina, ktorú riadi stále tá istá skupinka ľudí a zahŕňa len ľudí ako sú dobrovoľníci a pod. nikdy nebude skupinou „skutočných“ ľudí, ktorí majú reálny záujem veci riešiť. Cieľ posilniť komunitu nikdy nepríde od ľudí ktorí jej pomáhajú, ale ktorí samotní do nej nepatria, aj keď robia veci s tým najlepším úmyslom.
Pravidlo šesť: Niekedy víťazstvo je prehrou.
Tu je opäť vhodné spomenúť formulku BVBVBPBT. Skupina, ktorá si myslí že nikdy neprehrá je pravdepodobne príliš naivná alebo krátkozraká k tomu aby pochopila, čo sa deje. Časť politickej gramotnosti ktorú by si skupina mala prevziať je schopnosť uprene pozerať faktom do tváre a pochopiť, že politik, ktorý práve hovoril 20 minút skutočne až tak vážne nemyslel že nás podporí – on v skutočnosti šikovne povedal, že neurobí to, čo my od neho požadujeme. Ale musíme byť opatrní a vedomí si toho, že žiadame presne to, čo v skutočnosti chceme dosiahnuť.
Príklad z praxe: Komunitná organizácia pre ktorú David Backwith pracoval v Providence raz požiadala o členstvo vo väčšej agentúre na podporu menšinových a menej tradičných agentúr. Členstvo bolo schválené a tak sa stali organizácia, ktorá sa stala partnerskou a výkonnou organizáciou. Mysleli si, že je to najväčšie možné víťazstvo. To znamenalo, že už nemuseli žiadať o finančné prostriedky z rôznych zdrojov, nemuseli písať granty, žiadne ďalšie problémy s tým, kde zohnať lacný papier na tlačenie plagátov a pod. Keď na účet došiel finančný grant, prestalo sa so zháňaním iných zdrojov financovania organizácie, všetci dostali zvýšenie platu, kúpilo sa veľké auto na prepravu a presťahovali sa do novej peknej kancelárie. Tá tmavá stránka veci však prišla veľmi rýchlo. Vysoko motivovaní, ale málo platení zamestnanci sa začali vyhýbať roli vodcov keď prišiel čas vzniesť námietky a vyzývať skutočných majiteľov – tí, ktorí nám poslal finančný grant. Týmto sme si pomaly rezali svoj vlastný krk. Vedúce osoby začali podávať žiadosti o oveľa lukratívnejšie ponuky v našej organizácii a tí, ktorí neboli povýšení sa cítili, že neboli povýšení spravodlivo a prestali s dobrovoľníctvom – ak ich bývalí kolegovia, spolulídri, teraz dostávajú vyššie platy, tak oni môžu aj obvolávať ľudí na stretnutia! Posledným klincom do rakvy bol boj o auto. Kto sa ním povezie večer domov – či osoba zodpovedná za dobrovoľníkov alebo riaditeľ – súboj bol útočný a tvrdý. Ľudia, ktorí pôvodne nastúpili do organizácie mysliac si, že tým budú pomáhať druhým zostali znechutení, organizácia sa pomaly počas dvoch rokov potápala a viedlo to k neposkytnutiu ďalšieho finančného grantu a k jej úplnému zániku. Skupina si na začiatku myslela že chcú rešpekt a akceptáciu a boli ochotní za ne zaplatiť akúkoľvek cenu. Ale nakoniec stratili svoju moc, integritu a nakoniec stratili aj svoju vlastnú existenciu.
Pravidlo sedem: Niekedy víťazstvo je víťazstvom.
Množstvo skupín a komunitných organizácií si zoberie len malý kúsok problému ktorý trápi ich komunitu. Dosiahnuté výsledky sa zdajú byť nepatrné a proces pomalý. Dobrý organizátor vie, ako budovať zmysel a význam moci a pocit dosiahnutia výsledku, ale neignorujúc problém, ktorý stále zostáva na vyriešenie. Každá skupina má svojich cynikov ktorí budú hovoriť: „Fajn, získali sme jednu tehlu, ale na postavenie celého domu je treba ďalších 10 00!“ Takéto slová môžu viesť k celkovému znechuteniu pracovať ďalej. Nikto nie je schopný bojovať deň za dňom bez aspoň akejsi nádeje a bez akéhosi uznania čiastkových úspechov.
Príklad z praxe: Určitá komunita bojovala počas troch rokov o vybudovanie cesty, ktorá by umožnila prílev nových investorov do regiónu. Bolo tam množstvo dôvodov sťažovať sa na veci, ktoré sa nedosiahli – nebola garancia novej práce od podnikov, ktoré by sa tam po výstavbe cesty otvorili, nebola podmienka na stavbu novej cesty zamestnať robotníkov zo susedstva. Ale víťazstvom bolo to, že sa postavila cesta za vyše 10 miliónov Euro a skupina pracovala skutočne vytrvalo na tom, aby dala celej komunite ale aj mimo komunity najavo to, že dosiahli to, čo žiadali – a to výstavba novej dopravnej komunikácie. Toto pravidlo – vedieť kedy zastať a vyhlásiť víťazstvo – vedie veľmi priamo k tomu deviatemu, ale to príde až po tom nasledujúcom.
Pravidlo osem: Ak nebojujete za to čo chcete, nebojujete dostatočne.
Už sa spomínala úloha komunitného organizovania predtým – budovanie moci skupiny. Je to skoro ako dvíhať činky. Keď zostaneme len pri malých závažiach, nikdy nezískame silu na skutočne tvrdé cviky. Komunitní organizátori vedia že je možné byť zaneprázdnený množstvom roboty a pritom sa v probléme nepohnúť nikam. Je možné definovať si vlastné ciele tým, že sa určí čo je možné dosiahnuť a vyzerať, že vo svojej robote robíte pokroky a napredujete. Tragédiou je, keď skupina ktorá si nikdy nevytýčila zložitý cieľ taktiež nikdy nedosiahne zmysluplný a účelný úspech. Všetci chcú byť milovaní. Ale zapamätajte si toto pravidlo, spomeňte si na vašu skupinu aby ste sa uistili či NIEKTO z nej si náhodou nemyslí že ste príliš silný, príliš pôsobivý až ostrý, príliš požadovačný a príliš drsný. To pravdepodobne znamená, že sa blížite k tomu, kde skutočná moc je.
Pravidlo deväť: Oslavujte víťazstvo!
Raz bola jedna mladá organizátorka novej skupiny vyzvaná, aby si našla nejaký dôvod a do konca týždňa usporiadala párty na počesť víťazstva alebo že bude vyhodená z roboty. Táto mladá žena videla len tú odvrátenú stránku – ten pomyslený napoly prázdny pohár. Začala infikovať ľudí zo svojho susedstva s touto jej negativitou a skupina sa rýchlo prestala organizovať. Ešte viac ju prekvapilo a potešilo (mimochodom, mladá slečna nebola prepustená), keď sa začala rozprávať s vodcami a lídrami, ktorí prišli s plným priehrštím nápadov a dôvodov na oslavovanie. Napísali VÍŤAZNÝ letáčik, zorganizovali párty pre jeden blok domov na sídlisku s hrami a rôznymi oceneniami a otočili celkového ducha skupiny o 180 stupňov – a teraz oni boli víťazi. Každý chce byť s víťazom!
A konečne – Pravidlo desať: Zabávajte sa!
Často ľudia začínajú organizovanie s postojom biznis človeka – ktorí hľadia na koniec stretnutia iba keď sa klepne pomysleným kladivkom a ktorí ďalšie neformálne posedenie, zábavu a smiech pri šálke kávy považujú iba za stratu času. Potom im chýba tá komunitná časť komunitného organizovania. Títo ľudia predsa budujú komunitu. Delenie sa o svoje obavy, nádeje či ich vízie do budúcnosti pri poháre vína či piva v podniku po akcii alebo stretnutí je rovnako dôležité, ako plánovacie stretnutie. Je dobré vedieť, že ja obedy, narodeniny, vianočné večierky alebo letná opekačka sú súčasťou organizovania. Zapamätajte si, že plagát vytvorený pri pochutnávaní si na pizze a chrumkách bandou dobrovoľníkov sú oveľa dôležitejšie pre vašu organizáciu (skupinu), ako keď ten istý plagát urobí niekto z Vás sám doma. Používanie humoru na uvedenie do rozpakov verejného činiteľa prináša skupine pocit moci tak rýchlo, ako to nedokáže ani vážna debata o našich právach a ich zodpovednosti. Moc ZÁBAVY je skutočne silná a každý organizátor by si mal sľúbiť, že organizovanie spraví aspoň tak zábavné, aká je zábavná televízia.
Každá skupina by mala plánovať. Toto neznamená, že veci sa nemenia. Práve naopak, často sa zmenia tak, ako sem to práve ani neplánovali. Skutočné komunitné organizovanie je však vzdelávacím procesom o kampaniach a o uvažovaní, ktorý posúva ľudí do úlohy hráčov hry moci. Plánovanie by malo byť procesom, do ktorého sa zapájajú mnohí. Vedúca skupina by si mala naplánovať stratégiu a chopiť sa problému. Ako prvé sa definuje problém, stanovia sa ciele našej kampane a určí sa náš terč (investor, primátor...) Všetky tieto tri faktory sa navzájom prelínajú. Ako sme to už preberali v časti o výbere problému, musí existovať opatrné kalkulovanie, ale nakoniec sama skupina musí čo najlepšie zhodnotiť, ako široko definovať existujúci problém, ako za ním ísť a po kom bude treba ísť na dosiahnutie svojho cieľa!
Všeobecne, najlepší plán má len jeden terč – človek, ktorý môže podniknúť kroky, ktoré pomôžu skupine dosiahnuť to, čo chce. Táto osoba musí byť pre skupinu prístupná – skupina z Banskej Bystrice nemôže budovať svoj plán akcií okolo osoby, ktorá pracuje a rozhoduje v Prahe, ale radšej musí nájsť miestny terč na ktorý môžu robiť nátlak (legálny) v rôznymi formami. Čím viac viete o vašom terči, tým lepšie môžete vypracovať vaše taktiky nátlaku.
Pri vypracovávaní plánu majte na pamäti: „Čo ak?!“ Väčšinou existujú tri možné výsledky vášho plánovania. Ak ste pozvali na vaše stretnutie primátora, tak buď príde, buď nepríde alebo pošle niekoho, kto ho bude reprezentovať (je to variácia druhej možnosti, ale budeme ju brať ako tretiu). Prípravná skupina musí hovoriť o tom, aká bude ich reakcia na každú z týchto možností. Ak primátor príde, ako bude privítaný, kde bude sedieť, koľko minút dostane na svoj príhovor, či ho necháme rozprávať ako prvého, alebo bude reagovať len na naše otázky a otázky ľudí v hľadisku, či zostane počas celého stretnutia alebo ho poprosíme, aby po danej diskusii odišiel – všetky tieto otázky musia byť pred samotným stretnutím zodpovedané. Ak nepríde, ako skoro sa to dozvieme, čo ďalšie môžeme/mali by sme urobiť pre to, aby zmenil svoj názor a prišiel. Napríklad nejakú akciu v priestoroch mestského úradu alebo v parku? Ak primátor pošle jeho zástupcu, kto to bude a budeme ho/ju akceptovať ako dostatočne kompetentného? Tak isto existujú tri možné reakcie primátora na naše požiadavky – áno, nie alebo to nič nehovoriace možno. Ak povie áno, môžeme ho donútiť k špecifickému a vymáhateľnému záväzku? Ak povie áno hneď, bez zbytočných slov, sú tu ďalšie veci, o ktorých s ním môžeme diskutovať pokiaľ je v takejto súhlasnej nálade? Ak okamžite a rázne povie nie, máme nejakú pomoc, útočisko, oporu či záložný záchranný plán? Môžeme od neho získať nejaký prísľub, že niekto iný pre nás urobí niečo iné? Môžeme urobiť nejaký iný krok, ktorý sa pokúsi zmeniť jeho postoj? Kto bude v tomto prípade viesť stretnutie a môžeme získať nejaký úžitok z jeho negatívnej odpovede tým, že ho vypískame, radšej ako keď sa po jeho negatívnej odpovedi zložíme a budeme hrať mŕtvych? A nakoniec, ak primátor povie to nešťastné možno, môže to moderátor stretnutia kategorizovať ako nie tlačiť primátora k jasnejšiemu postoju k veci? Môžeme primátora donútiť k tomu, aby podnikol ďalšie korky a my budeme vedieť, kedy to suchopádne možno môže byť zmenené na áno alebo nie? Vlastne plánovacia skupina musí hovoriť o tom, že väčšinou odpoveď možno v skutočnosti znamená NIE a oni môžu byť pripravení odmietnuť tento druh odpovede. Plánovacia skupina môže zhodnotiť skúsenosti jej členov s podobnými stretnutiami a odpoveďami úradníkov a tak hovoriť o tom, čo podniknúť na dosiahnutie kladnej alebo zápornej odpovede. Je dôležité byť pripravený na vaše ďalšie kroky tak, že prípadnou odpoveďou nie alebo možno vaše verejné stretnutie neskončí, ale potom radšej môžete vyhlásiť, že na budúci utorok budete všetci pred radnicou protestovať proti nedostatku spolupráce zo strany primátora alebo že budeme tlačiť mestské zastupiteľstvo k tomu, aby zmenila spôsoby komunikácie zodpovedných verejných činiteľov voči občanom a to už v pondelok pomocou tlačovky (alebo niečo podobné).
Pri príprave vášho akčného plánu nikdy nerobte falošné hrozby voči autoritám.
Nátlak a hrozby sú veľmi cenné, ale ak ich neviete využiť vo svoj prospech či naplniť ich, vaša kredibilita bude oslabená na dlhú, dlhú dobu. David Backwith pracoval v černošskej komunite v Providence na začiatku 70tych rokov. Trápilo ich nedostatok pracovných príležitostí pre mladých ľudí. Vedúci skupiny identifikovali jedného z distribútorov piva, ktorý sídlil v centre mesta ktorý bol vnímaný ako negatívna postava s množstvom černošských zákazníkov, ale vodiči kamiónov, zamestnanci skladu a ďalší zamestnancami boli bielej rasy. Členovia skupiny organizovali sériu plánovacích stretnutí s cieľom, aby podnikateľ začal znovu zamestnávať černošskú komunitu, ktorá bývala v okolí. Pozvali ho na verejné stretnutie ktoré ignoroval a tak vyhlásili celoregionálny bojkot voči pivu značky Narragansett. Bolo to vzrušujúce – bola to prvá Davidova práca a hneď išlo o veľkú akciu. Bohužiaľ, bojkotovať pitie piva je ako bojkotovať dýchanie kyslíka. Bol to skvelý cieľ našej akcie, ale nemali sme vojsko, ktoré by proti nebu bojovalo. V prvú noc 30 zo 100 ľudí z tých, ktorí sa zapísali na plánovacom stretnutí a prisľúbili, že sa zúčastnia bojkotu s transparentmi sa ho aj skutočne zúčastnili. Prehodnotili a zmenšili sme náš plán – menej transparentov, menej obchodov, pred ktorými sa protestovalo – a predsa sme išli do ulíc. Druhú noc prišlo iba desať ľudí. Protestovalo sa už len pred jediným obchodom. Na tretiu noc prišiel iba David a líder bojkotu.
Všetci zostali demoralizovaní. David išiel za svojim šéfom a povedal mu: „ Čo sa s tými ľuďmi deje, prečo nechcú bojovať?“ On mu veľmi jednoznačne a priamo povedal, že hľadá vinníka na nesprávnom mieste. Ako organizátor, bola to JEHO práca pripraviť kampaň ktorá bude fungovať. Takže ak kampaň nefungovala, má sa pokúsiť prísť s niečím, čo vec vráti do správnych koľají a nie viniť ľudí. Pomohol mu analyzovať a identifikovať slabé miesta plánu kampane. Ako prvé, skupina bola zväčša pozostávajúca z ľudí, ktorí sa všeobecne zaujímali o zabezpečenie väčšieho počtu lepšej a kvalitnejšej práce pre menšinových občanov miestnej komunity a len pár z nich boli vlastne tí, ktorí prácu skutočne potrebovali. Takže sebazáujem skupiny bol slabý a stupeň angažovanosti veľmi nízky. Po druhé, taktika bojkotu je taktika vyžadujúca dlhý čas, vyžaduje obrovskú sieť ochotných ľudí a je viac pravdepodobné že bude úspešná, keď existuje množstvo alternatív, ktoré môžu ľudia použiť. Narragansett bolo to najlacnejšie a lokálne vyrábané pivo na trhu, takže medzi miestnou komunitou bolo pomerne populárne. Zložité bojkotovať! Nakoniec skupina vypracovala rýchlu a špinavú taktiku na záchranu kampane a reputáciu samotnej skupiny. Strávili týždeň rozdávaním letákov ktoré hovorili: „Potrebujete prácu? Príďte na stretnutie!“ S tými ktorí prišli spolu vypísali žiadosti o zamestnanie a vysvetlili im, že ich osobne odovzdajú firme v stanovený dátum spoločne ako skupina. Skupina poslala firme list s požiadavkou o piatkové poludňajšie stretnutie na ulici pred ich sídlom. Zvolali sa všetci pôvodní lídri a všetci tí, ktorí si podali žiadosť. Prišlo vyše sto ľudí. Lídri prezentovali balík žiadostí o zamestnanie a ich požiadavky: akceptovať tieto žiadosti a sľúbiť, že každý z nich bude mať rovnakú šancu pri každej novej pracovnej príležitosti – až vtedy sa zruší ich bojkot. „Odmietnite na vlastné riziko!“ Netreba asi ani spomínať, že médiá boli spokojné s perfektným materiálom na článok, firma súhlasila s podmienkami a skupina ohlásila víťazstvo. Niekoľko zo zapojených ľudí dostalo robotu a Dave sa poučil na svojich chybách.
Plán stavať na reakcii druhej strany.
Jedna z najúspešnejších kampaní na ktorej David pracoval, vyrástla na takmer zničujúcom zlyhaní a na základe využitia výhody reakcie druhej strany. Rodičia základnej školy boli znepokojení rýchlosťou cestnej premávky hneď vedľa jedného z detských ihrísk. Mali záujem na akúsi malú akciu, ale nič veľké. Poprosili Davida o pomoc pri práci na petícii o vysadení značky na zníženie rýchlosti. Dave sa stretol s hlavnými členmi skupiny a nástojil na tom, aby sa petícia podala na dopravnom oddelení mestského úradu hromadne a všetkými členmi skupiny naraz. Súhlasili, dohodli si s nimi stretnutie a zabezpečili podpísanie petície občanmi. V deň stretnutia sa Dave dostavil do miestnej školy, kde sa mal stretnúť s piatimi rodičmi, spoločne s ktorými mal ísť na plánované stretnutie na mestskom úrade. V škole ho čakala len jedna maminka vo vysokom štádiu tehotenstva ktorá taktiež veľmi nerada prijala fakt, že len ona jediná s Daveom bude s úradníkmi rokovať. Skôr ako ho v aute cestou na úrad stihla presvedčiť o tom, aby ju zobral domov a petície poslal poštou, boli už pred úradom. Úradník z dopravného oddelenia, mladý a drzý, sa voči nej správal veľmi neslušne a bez rešpektu. Nechal ich čakať, považoval jej znepokojenie o bezpečnosti detí na ihrisku ako problém bez dôležitosti, neponúkol jej stoličku aby si mohla sadnúť, povedal, že petícia pravdepodobne nič nezmení. Jednoducho bral situáciu s neúctou a bez rešpektu. Cestou domov Dave agitoval mamičku otázkami: “Počula ste, ako sa s Vami rozprával? Spôsoby toho človeka! Kto ho zamestnáva, platí?! Stavím sa, že by sa voči belochovi takto nesprával! A vy ste budúca mamička v siedmom mesiaci tehotenstva! Čo nemá žiadne vychovanie?“ Nástojil, aby zavolal ďalšie štyri mamičky ktoré na stretnutie neprišli a povedať im, ako sa k nej na úrade správali. Povedal som, aby tiež zavolala lídrov z jej mestskej časti a povedala im tento príbeh a aby na pár minút vystúpila na budúcom verejnom stretnutí občanov. Kým povedala jej príbeh niekoľko krát niekoľkým skupinám a títo to povedali ďalším ľudom, k Davidovi sa príbeh vrátil ako fyzický útok úradníka s rasistickým podtónom! Problém vystrelil ako raketa – viedol k verejnému stretnutiu približne 75tich rodičov s viac ako 100 deťmi.........................
A nakoniec, ak sa plánuje stretnutie kde zodpovedná osoba má vyjadriť súhlas o našich požiadavkách, stretnutie musí byť štrukturované tak, aby bol súhlas pevný a zaväzoval danú osobu tento prísľub splniť. Existujú dve overené a fungujúce techniky – písomný súhlas a správa o dohode. Veľmi často je zodpovedná osoba požiadaná jej súhlas potvrdiť podpisom listinu, ktorá obsahuje naše podmienky. Ak tak spravia, viete, že jej odpoveď je skutočne áno. Ak listinu nepodpíšu, tak veľmi často jasnejšie špecifikujú ich podmienky a niekedy podpíšu upravenú verziu našich požiadaviek. Iný spôsob je vypísanie našich požiadaviek s dvoma kolonkami ÁNO a druhá NIE. Toto ponúkne moderátorovi verejného stretnutia možnosť, aby sa na náš terč (úradník, primátor) sústredil na jasnú odpoveď a vyhnúť sa jeho odpovedi typu: „Urobím, čo sa bude dať!“. Verejné stretnutie sa takto môže veľmi jednoducho sústrediť na zoznam našich požiadaviek a to pri použití ktorejkoľvek z týchto techník.
Evaluácia (hodnotenie) úspechu vášho úsilia je kritickou časťou akéhokoľvek organizovania kampane. S hodnotením toho, či sme dostatočne efektívni netreba čakať až do úplného konca kampane. Ako postupne aplikujete vašu stratégiu a taktiky, hodnoťte vaše úsilie. Jedným zo spôsobov je nechať členov skupiny odpovedať na nasledujúce otázky:
· Čo funguje a čo nie?
· Dosahuje naša stratégia naše požadované výsledky – blížime sa k nášmu cieľu?
· Fungujú naše akcie – pomáhajú našej skupine získať podporu ďalších ľudí?
Zhodnotenie stratégie a jej výsledkov môže skupinu viesť k záveru, že dôvodom prečo nedosiahli svoj cieľ je preto, že svoju stratégiu dostatočne nevypracovali. Napríklad, terč(úradník) na ktorý sa skupina sústredila nemá moc zmeniť veci tak, ako to samotná skupina požaduje alebo možno časovanie kampane nebolo správne. Skupina môže taktiež dôjsť k záveru, že používané stratégia a taktiky sú správne, ale ich frekvencie nie sú dostatočné.
Ak hodnotenie indikuje, že vaša stratégia nefunguje, možno by ste mali prehodnotiť váš prístup k problému. Opätovné premyslenie si a zmena taktík je absolútne prirodzená. Hlavnou otázkou pri hodnotení vášho úsilia je: „ Dosiahli ste vašim úsilím zmenu, ktorú ste žiadali?“ Budete chcieť vedieť, čo by nabudúce mohla skupina urobiť ináč. Vedieť to, čo fungovalo, pomáha pri plánovaní a organizovaní vašej budúcej kampane.
Komunita ktorá vie kto je, čo chce a ako to získať nie je ani zďaleka komunitou, ktorá už nepotrebuje organizovanie. Komunitná organizácia je živý, neustále meniaci sa organizmus a neustále sa bude meniť. Ak lídri a ďalší členovia skupiny dostatočne počúvajú, dostatočne budujú vzťahy založené na vzájomnosti a rešpekte, na tom, aby vyzývali a povzbudili seba a ostatných navzájom, vtedy sa stanú silnejšími, skôr, ako pracovať jednotlivo. Niektoré z kampaní vyhrajú a tým prispejú vlastnej komunite. Iné naopak prehrajú, ale to spoločne prekonajú a poučia sa. Lídri, komunitní organizátori, dobrovoľníci, kopírovacie stroje, web stránky – to všetko príde a odíde. Samotná organizácia (skupina) však pokračuje ďalej. A to vtedy, ak sú všetky kroky robené správne. Je stelesnením komunity, jej želaní a predstáv a je na kapacitách skupiny tieto predstavy presadiť. Ak sú organizovaní, tak si budujú svoju moc.
Príloha : Štyri definície
Komunitné organizovanie je budovanie moci. Základom komunitného organizovania sú ľudia s problémom, ktorí si definujú svoju komunitu, ktorí si vyberú problém na ktorom chcú pracovať ako aj spôsob, akým chcú problém riešiť a nakoniec metódy, ktoré použijú na naplnenie ich cieľov. Skupina si identifikuje svoju štruktúru a ľudí, ktorí budú súčasťou riešenia a pomocou konfrontácie alebo nátlaku bude s nimi vyjednávať tak, aby sa naplnili ciele komunity. Skupina bude v tomto procese budovať demokraticky kontrolovanú komunitnú inštitúciu – občiansku organizáciu – ktorá sa môže v budúcnosti zaoberať ďalšími problémami a opakovane bude stelesňovať vôľu a silu jej komunity.
Advokácia je prístupom na riešenie problémov jednotlivcov alebo skupín. Zastupuje tých, ktorí sú v núdzi pred tými, ktorí majú moc rozhodovať. Advokátom môže byť dobrovoľník alebo profesionál, ktorý hovorí za alebo v mene osoby či skupiny, ktorá je problémom priamo dotknutá. Advokát identifikuje skupinu poškodených, výsledok ktorý skupina požaduje a prístup, ktorý je potrebný na presvedčenie tých, ktorí o probléme rozhodujú alebo majú moc nepriaznivú situáciu zmeniť. Často po konzultácii s tými, ktorí sú situáciou poškodení a niekedy poskytnutím príležitosti pre poškodeného vystúpiť so svojím názorom, advokát hľadá východisko z neprávosti, snaží sa zmeniť zákony, posilniť ich uplatňovanie alebo zvýšiť povedomie verejnosti o existujúcom probléme. Nájdené riešenie sú vždy konkrétne a advokát postupne budovaním vzájomného vzťahu s tými, ktorí majú moc a tým, že sa učí ako byť efektívny, získava na kredibilite.
Rozvoj je prístup, kde skupiny, neziskové organizácie alebo organizácie komunitného rozvoja na seba zoberú aktívnu rolu toho, kto sa zapája do procesu rozvoja (budovania), výstavby určitej lokality alebo komunity. Táto organizácia zameraná na rozvoj identifikuje komunitu s ktorou chcú pracovať - či už na základe geografie alebo cielenou kombináciou lokality, príjmov danej komunity jej špeciálne potreby bývania. Do procesu môžu byť zapojení aj tí, ktorí na danom rozvoji získajú (miestni podnikatelia), tí, ktorí do rozvoja lokality investujú vlastné peniaze, tí, ktorí tam bývajú, poskytovatelia služieb ako aj ľudia z miestnych úradov pomocou spoločného plánovania, stanovenia si cieľov a monitorovania úspechov. V tomto procese môže dôjsť k posilneniu vnútornej kapacity všetkých zúčastnených do takej miery, že môžu dokonca rozšíriť plánovaný rozvoj revitalizácie.
Služby sú prístupmi, ktoré jednotlivcovi, rodine alebo skupine poskytnú konkrétne zdroje alebo zručnosti. Poskytovateľ služby zvyšuje schopnosť klienta prežiť alebo prosperovať. Takýto poskytovateľ služieb môže byť motivovaný možnými zdrojmi ktoré pomôžu danej skupine alebo výslovne nutnosťou situáciu riešiť a môže byť poskytovaná buď akreditovanými profesionálmi či dobrovoľníkmi. Tieto služby bývajú často poskytované ako súčasť stratégie alebo ideológie, ktoré sú zamerané na väčšie sociálne a politické ciele. Služby sa zväčša poskytujú na riešenie okamžitých potrieb alebo na preklenutie dočasného nedostatku, aj keď niektoré sa cielene a permanentne sústreďujú na jeden daný problém či skupinu.